Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Karol Čálik: V divadle som strávil viac času ako doma

15.12.2009 Lucia Lukušová

Hoci hrá už vyše 40 rokov, celý život bojuje s trémou. Herec Karol Čálik (64) je aj vášnivý poľovník.

Karol Čálik Karol Čálik

„Keď si dám pušku na plece a vojdem do hory, je to absolútny relax. Nemusím ani nič streliť,“ hovorí.

Už by ste si mohli užívať pokoj na dôchodku, stále však hráte. Možno hovoriť o závislosti od divadla?

– Divadlo je súčasť môjho života, neviem si bez neho predstaviť život. Strávil som tu viac času ako doma. Keď mám toho niekedy plné zuby, stačí mi týždeň pauzy. Cez divadelné prázdniny ma už po pár dňoch mrle žerú, že nemám čo robiť.

Nevytýkali vám deti, že ste sa im málo venovali?

– Nie, keďže aj manželka bola tanečnica a často sme ich nemali kde nechať, chodili s nami do divadla. Mohli si vyskúšať všetky parochne, zbrane, kordy, šable. Možno práve preto, že v divadle trávili veľa času a videli, čo je to za drina, ani jeden z nich sa nevydal umeleckým smerom. Dúfam, že ani z vnučky nebude herečka ani tanečnica.

To, o čo ste ukrátili vlastné deti, snažíte sa vynahradiť päťročnej vnučke Laure?

– Áno, mám totiž výčitky, ale vtedy som to tak nebral. Syn i dcéra si ocina neužili toľko ako iné deti. Trošku boli ochudobnené. Snažím sa to vynahradiť vnučke. S malou Laurou sa najradšej bláznime. A keď nevládzem, posuniem ju babke.

Uvedomuje si, že má iného dedka ako jej kamaráti?

– Ešte asi nie, možno neskôr, keď bude chodiť so spolužiakmi do divadla. Kvôli nej som zobral i ponuku hrať v predstavení Červená čiapočka, ale nechytilo ju to. Počas predstavenia bola dvakrát na toalete a povedala, že je to nuda. (smiech) Dnešné deti sú ochudobnené o veľa vecí, všetko len pasívne prijímajú. My ako deti sme si medzi sebou hrávali divadlo a vymýšľali sme nové zábavky. Keď sa jej opýtam, čo robila, povie, že pozerala telku.

Pripravujete sa na novú rolu dnes zodpovednejšie ako pred štyridsiatimi rokmi?

– Nie. Od prvého prečítania hry cez naučenie textu po prácu na javisku, generálku až po premiéru je to rovnaké aj dnes. Dnes som už starší a zodpovednejší. Celý život je zodpovednejší. Voľakedy som nedbal na nič, ani na flámy. Tri dni sme s Ivanom Krajíčkom nemuseli spať a večer sme bez problémov odohrali predstavenie. Dnes už o polnoci musím byť v posteli, aby som bol ráno fit.

Rovnako dobrý pocit po odohratom predstavení zažívate vždy?

– Takmer vždy. Bez ohľadu na moju fyzickú či psychickú dispozíciu sa snažím podať čo najlepší výkon, lebo nesiem svoju kožu na trh. Nemám sa za čo skryť. Dokonca ani choroba ma nezastaví. U lekára som zatiaľ nikdy nebol preto, aby som maródoval, ale aby som mohol večer hrať. Na javisku ma nič nebolí. So zlomenou rukou som kedysi robil stojky na rukách v muzikáli West Side Story. Zub ma niekoľkokrát prestal na scéne bolieť. Za bývalého režimu, keď sme mali zakázané robiť americké muzikály a museli sme hrať sovietske hudobné komédie, ktoré boli s nimi neporovnateľné, boli herci ochotní urobiť všetko, aby to malo úspech. Preto som väčšinu z predstavení hral na plný plyn. A ani dnes po infarkte, ktorý som mal v tridsiatke, som neubral z plynu. Ale odvtedy si tiež nedávam pozor. (smiech)

Odmietli ste divadelnú úlohu preto, že bola fyzicky náročná?

– Skôr by som povedal, že som odmietol, keď to nebolo dôstojné. Každá rola je na začiatku ťažká, ale treba sa s ňou popasovať. Som hlboko presvedčený o tom, že keď prekonám určitú hranicu štúdia, odrazu to ide ľahko. Doteraz sa mi to vždy podarilo. Ak alternujem s kolegom o tridsať rokov mladším a zatancujem to, čo on, hoci je to pre mňa namáhavejšie, je to satisfakcia a povzbudí ma to. Na scéne to vyzerá, že všetko ide s ľahkosťou a úsmevom, ale za scénou niekedy lapám po dychu.

Pochádzate z krajčírskej rodiny. Váš otec i dedo boli krajčíri. Viete šiť?

– Kedysi som vedel. Raz sa stalo, že prišiel bratranec z vojny domov na dovolenku v strašne veľkých nohaviciach. Keďže som bol sám doma, opravil som mu ich tak, že mu boli akurát. Myslím, že by som to zvládol aj dnes. Ak však treba niečo zašiť, robí to manželka. Ja pre istotu ani neviem, kde sú ihly. Neviem ani práčku zapnúť, ani počítač neovládam, ani mobil. Viem si prečítať správu, ale napísať nie. A keď stlačím správny gombík bez okuliarov, tak sa mi aj dovoláte. (smiech) Manželka je oveľa šikovnejšia. Nikdy na mňa nečaká, ak sa niečo pokazí, lebo viem o tom iba filozofovať, kto by to mohol opraviť.

Neholdujete síce výdobytkom modernej doby, ale varíte rád.

– Veľmi rád a dokonca lepšie ako manželka. Hoci ona nevarí zle, ale ja dám do toho niečo navyše. Mám už svoje osvedčené recepty. Ak v divadle niekto oslavuje, objedná si u mňa fazuľovicu à la Charlie. Najradšej varím vo veľkom a pri fľaši červeného vínka. Som veľmi maškrtný, ale nezjem hocičo. Keby som bol odkázaný na jedálne, bol by som štíhly. Varím a jem, čo mi chutí. Niekedy je to aj nezdravé. K pečeniu koláčov však nemám vzťah. Sladkosti mám najradšej okolo polnoci. Keďže mám cukrovku druhého typu, stále mám pripravené niečo diabetické. Ale radšej si odopriem zákusok, aby som si mohol dať borovičku. (smiech)

Tlačiť Diskusia